Sedemdesiatdvojka je pri ponorkách mierka dvoch úplne odlišných svetov. Na jednej strane oceánske čluny druhej svetovej vojny, ktorých trup meria od osemdesiatich centimetrov po vyše meter a ktoré sú jediné v ponuke s kompletnou sadou vnútorného zariadenia. Na druhej strane malé plavidlá, kde tá istá mierka znamená model do dlane: nemecké a talianske miniponorky aj súčasné hlbokomorské batyskafy pre posádku, vrátane strojov pre šesť a sedem tisíc metrov hĺbky. Nižšie poradíme, ktorá z tých dvoch ciest je pre vás.
Oceánsky čln typu VII alebo IX má v skutočnosti okolo sedemdesiatich metrov, takže v sedemdesiatdvojke vyjde na deväťdesiat centimetrov až vyše metra. To je stavba, ktorá si žiada vyhradené miesto a riadne uloženie. Miniponorka s desiatimi metrami dĺžky vyjde na štrnásť centimetrov a batyskaf podobne, takže ide o večernú prácu. Rovnaké číslo na obale, dva nesúrodé projekty.
Táto cesta má v sedemdesiatdvojke jednu veľkú výhodu: nikde inde nenájdete toľko vnútorných sekcií. Dieselová a elektromotorová strojovňa, kajuty, kuchynka, veliteľská a torpédová sekcia — všetko je tvarované presne do trupu a dá sa odkrývať po etapách. Ak sa do toho pustíte, rozhodnite sa dopredu, ktoré sekcie necháte vidieť, a tie ostatné nestavajte.
Nemecké jednomiestne a dvojmiestne čluny z konca vojny a talianske pobrežné typy sú rýchla stavba s malým počtom dielov. Hlbokomorské batyskafy sú iná úloha: svetlé a výstražne farebné plochy, veľké okienka a manipulačné ramená, takže rozhoduje čistý lak a presné zasklenie, nie patina. Jeden z člnov sekcie je turistická ponorka pre pasažierov.
Pri metrovom trupe je škára po celej dĺžke hlavný problém celej stavby. Zlepte polovice naraz, zafixujte ich po celej dĺžke a tmeľte až po úplnom vytvrdnutí. Druhá vec je hmotnosť: dlhý dutý trup sa pod vlastnou váhou prehýba, preto ho zvnútra vystužte priečkou alebo lištou.
Skladnejšiu voľbu s rovnako pestrou ponukou typov nájdete v modeloch ponoriek 1:144, prehľad celej vetvy drží modely ponoriek.